Sogel nepatrí medzi autorov, ktorí sa vydali na prvú plavbu okolo sveta poézie, skúsenosti získal už omnoho skôr a využil ich práve v básnickej zbierke O morskej reči. Vo vnútorných dialógoch sa najčastejšie obracia k žene, ale neraz polemizuje i s pomyselným druhým ja. Ťažiskom jeho lyriky je intímnosť chvíle. Tá, najmä vo dvojici, je vždy vítaná, umožňuje zabudnúť na problémy či občasnú únavu, prináša nadovšetko dôležité očarenie a poskytuje ešte aj východisko z blúdenia. Jej oslobodzujúcemu účinku nemôže nič zabrániť, ani sklamanie. V tomto presvedčení, keď tvoriť má zmysel napriek ničeniu, autor prirodzene spája hravosť a vážnosť výpovede, zachováva si odstup od skutočnosti a usúvzťažňuje fenomény na hranici jazyka, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nespojiteľné. Využíva tušenie ako kľúč k tajomstvu a vďaka tomu, že sa opiera o vlastnú skúsenosť, dôveryhodne analyzuje vzťah človeka k človeku a svetu.
