Vladove poviedky o nevratných deformáciách situované do mestského prostredia neskúmajú neživý technický materiál, ale v hľadáčiku majú ľudskú bytosť, jej reakcie a vzťahy, ktoré v konečnom dôsledku smerujú k zlomu, rozpadu, deštrukcii. Krátke prózy však nenesú v sebe stopy ťažkej tragiky, skôr nenásilným humorom a iróniou vyvolávajú úsmev. Nájdeme v nich tematizovanie samotnej literatúry, písania ako takého, ale aj rozprávanie o psychicky narušenom mužovi, o osamelosti, ktorá môže prinášať naplnenie, o chlapcovi s naivnými predstavami, ktorý prežíva bezstarostné detstvo v 60. rokoch minulého storočia, o zložitom dospievaní na pozadí dobových udalostí. Poviedky sa navzájom dopĺňajú, tvoria postupnosť, ktorá umožňuje nájsť si zmysel toho, čo sa chce povedať. Dve z nich – Krajina a Susedka – boli roku 2014 a 2015 ocenené prémiou literárnej súťaže Poviedka. Ani ich poradie nie je náhodné, nejedna v istom momente odkazuje na predošlú. Ide teda o premyslený koncept, ktorého celok stojí a padá na jednotlivých príbehoch.
