V tretej knihe Lojza Marsinu o putovaní Daniela v krajine reality a snov (Vydavateľstvo Verbis, 2017) dominuje najmä prostredie lyrického poetizmu s predznačením sentimentálnych spomienok na upratovanie lunaparku so všetkými jeho neodolateľnými cirkusovo-jarmočnými či kolotočovými rekvizitami ako z obdobia nezvalovského poetizmu a surrealizmu. Pritom je významná aj "vyprávačská" rovina stretnutí Daniela s jeho dvoma priateľmi: Jánom Krstiteľom, prichádzajúcim z úsvitu Nového zákona, ktorý je v našom svete prekrstený na širokospektrálneho Jána Synestetika a druhým, tak trochu didaktickým permoníkom Justínom, heroldom z ťažobného prostredia, komentujúcim históriu nášho i celosvetového baníckeho remesla. No napokon absolútnou devízou textu sú opäť originálne, nenapodobiteľné, jedinečne šťavnaté, povznášajúce i provokujúce metafory, vyvierajúce z ponornej rieky Marsinovho posolstva so skrytým villonovským vzdorom. Autor bilancuje, upratuje, ale i spracúva. Akoby sa lúčil s hrdinom "triptychu, ktorý sa postupne stáva neviditeľným, pričom jeho telo nestráca hmotnosť. Ostáva len "plávajúca pieseň" Danielovho mikrosveta, ako večná, nekonečná melódia s nespočetnými motívmi ľudských osudov a harmóniou divov i utajených krás Zeme, ospevujúca život celej planéty.
