Jazykovedec J. Pavlovič sa vo svojom úvode takmer výlučne venuje problematike nášho jazyka a komunikácie v ňom, teda jednej stránke Hrubaničovej textov, čo ostatne vyplýva i z jeho vzťahu k textom vo funkcii odborného lektora. Preto by bolo iste nosením dreva do hory, keby som vstupovala do jeho teritória, hoci sa ho chliac-nechtiac dotknem. Hrubaničová sa síce tiež prvoplánovo venuje predovšetkým otázkam jazyka, ale vôbec nie výlučne. A práve na to by som chcela čitateľov upozorniť. Mňa autorkine minieseje zaujali práve pohľadom na jazyk v kontexte s celospoločenskými javmi. Hrubaničová uchopuje zvolené témy doslova "za pačesy", nekladie si pri písaní zátarasy predsudkov, je všímavá aj originálna, podnecuje na zamyslenie aj na polemiku, a hoci v textoch nájdeme veľa poučenia, nepoúča, nekarhá. Čitatelia iste ocenia i to, že jej až vedecká precíznosť pri vyjadrovaní a pomenúvaní javov nie je prekážkou čítavosti, pretože je vyvážená kultivovanosťou i jemným humorom aj neošúchaným využívaním bohatstva slovenčiny. Verím, že knižka zaujme čitateľov, medzi ktorými nebudú chýbať študenti ani učitelia všetkých stupňov škôl i tí, čo nedávno tasili meč jazykovedného zákona, slovom všetci, čo si rodný jazyk ctia, no nepovažujú ho za lepší (pravdaže ani za horší!) ako sú jazyky iných etník či národov, ani za politikum.
