úsmevné chasidské príbehy z biednych karpatských mestečiek a dedín. Jicchok Lejbuš Perec (1852 – 1915) je dodnes považovaný za popredného predstaviteľa duchovného života svojej epochy a jeho myšlienky zásadne ovplyvnili vtedy vznikajúce prúdy a hnutia v židovskej Európe. Výrazne ovplyvnil formovanie moderného židovstva a svojím významom je porovnateľný so zakladateľom sionistického hnutia Teodorom Herzlom. Pre Pereca však jednotiacim prvkom národa nebolo spoločné teritórium a štát, ale sekularizovaná kultúrna tradícia. Svoje rozmarno-mystické poviedky písal na sklonku 19. storočia pre východoeurópsku židovskú generáciu, ktorá sa začínala búriť proti múrom geta s pocitom, že ju oddeľujú od civilizovaného a blahobytného zvyšku sveta. Tvoril pre masy obyvateľov karpatských mestečiek a dedín, ktorí s tradičnými čiernymi kaftanmi odložili aj duchovné poklady svojich predkov a vydali sa na cestu do západných veľkomiest. Postupom času však zisťovali, že žiadny z výdobytkov moderného sveta nedokáže zaplniť vyprázdnené miesto v ich duši, kde sa predtým nachádzala po stáročia nazbieraná múdrosť ich predkov. Nepokoj, úzkosť, ba priam zúfalstvo, ktoré takéto zistenie mohlo vyvolať, nachádzame v čírej a vykryštalizovanej podobe v dielach Franza Kafku. Perec však svojim čitateľom ponúka východisko z tohto zúfalstva. Oslovuje ich v rodnom jazyku, vycibreným štýlom najmodernejšej literatúry tých čias a v tých najbanálnejších každodenných situáciách necháva dokonca ožívať aj rozprávkové bytosti. „Jednou z dvoch možností, ktoré ostávali autorovi píšucemu v jidiš, bolo kopať v hlbinách, hľadieť späť, hľadať v biede to veľké, to bytostne židovské, to večné. Túto si zvolil Perec. Jeho dielo bolo priekopnícke. Ukázalo začiatok cesty, ktorou sa jidiš literatúra musela uberať, aby mohla vôbec jestvovať. " Isaac Bashevis Singer – nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.