Hanu po trojročnom odpykaní trestu za krádež, ktorej sa nedopustila, nepustia na slobodu, musí podstúpiť nútený pobyt. Internovanie ustanovené cárskym zákonom však spočíva jedine v premiesťovaní väzňov do iného mestečka, kde ich magistrátni úradníci nechávajú napospas ulici. Za pomoci hliadok vojenskej polície nanajvýš udržiavajú poriadok, nezaujíma ich, čo dokáže spôsobiť bieda, a naostatok ani nevedia trestancom zabrániť v úteku. Hana verí, že odhodlanie pracovať ju uchráni pred hladom a nedostane sa na scestie. Poznačená biľagom premiestenej naráža na prekážky, stráca kontrolu nad sebou následkom uplatňovania predpisov a odľudštená sa ženie do záhuby. Konopnicka sa vyhýba psychologizmu, konanie ľudí odvodzuje skôr od spoločenských javov a svojím príbehom potvrdzuje, že právo si prispôsobuje a napravuje človeka na svoj obraz, vždy chráni záujmy tých, ktorí sú pri moci, dnes už oddelenej od politickej. Autorka tiež nemálo napovie o pomeroch, aké vládli na poľskom území spadajúcom do ruského záboru, väzenie, väčšinou ako súčasť radničného komplexu, zo súčasného pohľadu nahrádzalo aj polepšovňu.
