Rozprávačkou príbehu bohatého na dobové reálie a smiech cez slzy je Icíkova Anička, vystrkovská hviezdička. Ani nie Židovka, len Icíkova, teda dcéra bánovského komunistu, čo sa kamarátil s krivonosými. Spomína na skvelo naplánovanú slovenskú budúcnosť, ktorej sa nikdy nedostalo tej výsady, aby sa stala aspoň obstojnou minulosťou. Rozpráva o tom, ako slovenský prezident a bánovský farár Jozef Tiso chodieval každú nedeľu na šachovú partiu, medenú tortu a kus reči do lekárnikovej váženej rodiny, aby tam odolával invektívam domáceho pána a šarmu domácej panej, ktorá pod jeho vplyvom prestúpila od luteránov ku katolíkom. Dozvedáme sa, ako precenil seba a podcenil Slovákov. Prvý slovenský prezident zlyhal ako politik, kňaz a človek, hovorí jedna z postáv príbehu, ktorá tak, ako mnohé ďalšie, má predobraz v žijúcom človeku. Našou najväčšou traumou je, že si to nevládzeme priznať, dodáva jeho autor. Nie nahlas, pred svetom. Doma, v tichu sme doňho ešte stále zaľúbení nešťastnou láskou, ktorá nemá šancu byť opätovaná. A to je zase naše jediné šťastie. Keď jej podľahneme, bude to to isté ako objatie smrti, dozvedáme sa z tohto románu o láske a neláske vlasti k svojim ľuďom a o zradných miestach v kolektívnej pamäti. Román sa opiera o tri zdroje - historickú faktografiu, ústne podanie a autorskú fikciu.
